Zaujímam sa o web, webové technológie, automatizované spracovanie textových dát. Viac na: tomaskuzar.wordpress.com Zoznam autorových rubrík: Webový projekt, Literárna kaviareň, Na cestách, Súkromné, Nezaradené
Ben je riaditeľom divízie už niekoľko rokov. Väčšinu času trávi v priemerne veľkej kancelárii na šiestom poschodí. Miestnosť pôsobí nevyrovnaným dojmom prázdnoty. Kožené kreslo, dve konferenčné stoličky, niekoľko nezaujímavých kresieb na bielej stene. Z okna sa naskytá pohľad na diaľničný obchvat.
Keď nás mama opustila, sľúbil som mu, že ja nikdy neodídem. Živo si spomínam na večer, keď na stole našiel jej list na rozlúčku. V tej chvíli sa zavreli brány milujúceho srdca, zo žiarivých očí ostal len kus ľadu, žalostný povzdych znetvoril pokojnú mužnú tvár. V onen deň vyhasol viac než len jeden život.
Celonočná adorácia pred sviatosťou oltárnou. Nekonečný únik zo sveta rozbrojov a zhonu. Upokojujúce šero planúcich sviečok, kaplnka a polohlasne spievajúce hrdlá. Kde tu rozoznávam známe tváre. „Boh je Láska a zákon lásky na Boh dal ...“ Dobre známa pieseň. Upokojujúca, každým veršom odbremeňuje človeka od každodenných myšlienok. Na malý okamih sa svet zastavil.
V univerzitnom pastoračnom centre sme slávili záver školského roka – dobre známe a obľúbené Te Deum. Toto koncoročné stretnutie sa stáva pomaly akýmsi rituálom – zhodnotenie, čo sa podarilo, poďakovanie všetkým, ktorí sa všemožne zapájali do chodu centra počas uplynulého roku, rozlúčka s končiacimi študentmi. A nemohlo chýbať ešte malé občerstvenie a tradičné divadlo.
Zablúdil som k potoku. Keď som bol mladší, hrávali sme sa tam, stavali hrádze, skákali do vody. Hneď vedľa bolo vidieť pílu. Robotníci deň čo deň zvážali drevo z lesa. Z niekoľkých kmeňov sme si urobili malú plť a plavili sa prieč potokom. Koľko detskej radosti, s veľkou námahou udržať sa na hladine.
Volala Zuzka. Odišla domov k rodičom. Zrazu si spomenula aj na mňa. Mám za ňu zaskočiť. Ale ja nikomu nechcem robiť slúžku. Včera som niesla na terase dve veľké horúce pizze a nejaká žena do mňa vrazila. Všetko z rúk mi popadalo na zem a ona sa ani len neospravedlnila. Bože, ako ju neznášam, ako neznášam tých bohatých namyslencov, pre ktorých som obyčajná chudera.
Neprišla...Letný pondelkový večer a ja kráčam bezmyšlienkovite domov. Vysvietená obloha, nočné slnko sa nesmelo odráža od vodnej hladiny. Jemný vánok, šepot stromov, až podozrivá nevinnosť...Nechcem odísť, nemám záujem o ďalšie hodiny, ba ani na nasledujúcich minútach mi nezáleží. Pokúšam sa presvedčiť sám seba, že toto je svet, pre ktorý som bol stvorený. Nie, prečo tá bolesť, prečo mi beriete môj mŕtvy ostrov života? Oslepujúca žiara ma prinútila uvedomiť si, že zázrak sa opäť nekonal.
Aká veľká telka. Prvá zblúdila myšlienka naťahujúc krk do neba. A úplne tenučká. Úporne sa snažím vypísať adresy na obálkach. Ťažký zápas o sústredenosť, písmenko za písmenkom, nech to mám čo najrýchlejšie z krku. - Prvou triedou? –- Áno, prosím. Ale len ten do Švédska. –- Stodvadsaťtri. -Moje oči ustrnú opäť na širokouhlej obrazovke, ja som však ľahší o pár korún.
Šedé nebo nezáujmu, desivý pocit vlastnej bezmocnosti. Kde som to? Dav ľudí, avšak nikde ten môj. Dezorientácia, neutíchajúce prenasledovanie tieňmi. Kto si? A kto som ja? Blúdim, hľadám, tisíce nekonkrétnych prázdnych myšlienok. Známe tváre, no o to ešte väčší pocit zdesenia. Vnútorný nesúlad, rozpačitosť. Blúdenie slov, strach.
