Krátke dialógy s neznámymi ľuďmi. Stručné, vecné, bezvýznamné.
- Slečna, vždy ste túžili byť letuškou? – Vždy som vynikal v kladení nezmyselných otázok. Zrejme preto sa moje rozhovory vyznačovali krátkou dĺžkou a až nápadne občasnou periodicitou.
- Nie. – Úsečná, málo prekvapujúca, odpoveď. Čierne sako, úzke ramená, jemné črty tváre. Stále rozmýšľam, ako povedať niečo aspoň z polovice inteligentné. Najradšej by som sa postavil a hlboko s úctou sa jej uklonil. Strach robiť neočakávané veci ma však prenasleduje už od nepamäti. Náš rozhovor zastal kdesi na polceste medzi mojim záujmom a jej sedadlom oproti mne.
- Prosím si pomarančový džús. - Nedbalo, akoby úchytkom tlmočím moju požiadavku čašníkovi, no zároveň sa snažím do starostlivo vyartikulovaných slov vložiť všetku svoju nádej a dôveru. Rád si všímam ľudí. Oblečenie, chôdzu, tvár. Rád verím v dobrého človeka. Takých je väčšina. Len alkoholik pije sám. Neraz mi napadlo rozšíriť toto úslovie aj na iné oblasti: len alkoholik športuje sám. Len alkoholik sa uzatvára do sveta štyroch stien. Alkoholik je podivuhodný tvor - filozofická metafora rozorvaného človeka.
- Zaplatím. - S nevýraznou hrdosťou a štipkou namyslenosti dávam signál členovi obsluhujúceho personálu. Tento okamih mi vždy dodáva sebadôveru, so zatajeným dychom vyberám peňaženku z náprsného vrecka.
- To je v poriadku. - Venujem mu strojený úsmev. Niektorí čašníci toho veľa nenahovoria, pomyslím si a bez pozdravu odchádzam.
Sadol som si na kraj cesty. S koľkou obľubou sledujem ruch ulice. Možno práve cielenosť míňa cieľ. Bezcieľnosť ničí ideály. Dva mantinely. Vzdávam hold vnútorným monológom vyplňujúc čas čakania na električku. Znovu som raz úspešne zabil deň.
Naša kuchyňa na mňa vždy pôsobila veľmi upokojujúco. Horúci čaj, tikot hodín a ja bezmyšlienkovite obdivujem svoje ruky. Hrám sa s prstami a snažím sa objaviť čosi nové. Alebo sa aspoň uistiť, že všetko je v najlepšom poriadku.
- Hela, myslíš, že sa oberám o realitu? – Hlboké témy sú vraj liekom na prostoduchosť.
- Hm, opäť sa ozval básnik. – Helenka bola jakživ praktický človek.
- Ale nie, to bola úplne normálna veta. – Sám tomu neverím, ale rád obhajujem svoje pravdu. Dokonca aj vtedy, keď ju nemám.
- Keď myslíš. - Dodala tichým hlasom. Ja pokračujem v počítaní prstov a starostlivej kontrole chĺpkov na pravej ruke.
- Svet mimo je predsa len iný a začínam sa tam cítiť istejšie. Medzi ľuďmi som stále menej. Na bližší kontakt treba dvoch. -
- Páči sa mi Tvoj pohľad. Len niekedy je až príliš smutný. - Helenka sa o mňa stará. Sám by som zrejme zahynul. Nehádame sa. Nekladie zbytočné otázky a nehovorí mi, čo mám a čo nemám robiť. S plným rešpektom si užívam svoje právo na sebaurčenie.
